Neyvsoký, nakrátko ostrihaný šedivý pán v zelenej veste s odznakom ‚Dobrovoľník' sa obzrie na hodinky a podíde bližšie k tak zo dvadsaťčlennému radu. Je čas aby začal prehliadku.

„Tu je takéto vedro, ak máte žuvačku, tak ju môžete zanechať tuto, je ich tu vcelku dosť, tak ak niekto nemáte a chcete..." Tento vtip mu až tak nevyšiel. Nevadí. Po chvíli takýchto obligátnych drobností nás vpustí dnu. Nachádzame sa v Independence Hall vo Philadelphii, budove pôvodne postavenej na správu anglickej kolónie menom Pennsylvánia. Neskôr sa v ňom schádzal kongres amerických kolónií a podpísali v ňom Deklaráciu nezávislosti, Ústavu Spojených štátov a desať rokov sa tu schádzal kongres, predtým, než sa presunul roku 1800 do Washingtonu, D.C.

Pán sprievodca, nazvime ho pán S., podíde dopredu. „Táto miestnosť vyzerá ako čo?" Osobne neviem odhadnúť, čo chce na túto otázku počuť. „Ako súd," odpovedia mu nadšení turisti. „Presne tak. A prečo to tak vyzerá?" tento pán má rád otázky. Tentoraz už nikto nevie, čo chce počuť. Tak vysvetlí, že to je preto, že občania amerických kolónií požívali výhody právneho systému Anglicka a jeho základom bolo právo na verejný súdny proces. „A právo na to, aby ste boli považovaní za nevinných až dokiaľ...", tento pán bol podľa mňa učiteľ, predtým než odišiel do dôchodku. „až dokiaľ vám dokážu vinu!". Turisti sú tu viac oduševnení ako som vybadal na Slovensku. Ale táto miestnosť nie je tá, kvôli ktorej všetci prišli.

Pán S. nás vovedie do miestnosti oproti. Je skromne vyzdobená, z jednoduchými stoličkami, starými stolmi, tak pre 40 ľudí, zoskupenými okolo stolu predsedajúceho. Žiadne elaborované štukové stropy. Intarzované obloženie. Alebo fresky. Jednoduchá, až nezodpovedajúco jednoduchá miestnosť. „Toto je miestnosť zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Prečo?" pýta sa pán S. Tentoraz je to však rečnícka otázka. Vzápätí spustí veľmi rozvážny, pomalý výklad spojený s miernou dramatizáciou o tom, ako ťažko sa rodilo vyhlásenie nezávislosti. „Musím vám v mene ľudu môjho štátu predostrieť nasledovný návrh, aby sa akékoľvek spojenie medzi nami a Britskou korunou rozviazalo a aby sa americké kolónie stali nezávislými!" prednesie v mene jedného zo zastupiteľov pán S. O pár viet neskôr a o pár stolov ďalej na margo komplikovanosti celej veci zas podotkne, že len niekoľko dní predtým z tohto miesta iný člen zasadania vyhlásil: „Každý kúsok zo mňa, každá moja kvapka krvi v mojom tele, bola a je britská!". A podobne pokračuje, detailne vykresľujúc štvornásobné hlasovanie o deklarácii nezávislosti, keď každým hlasovaním viac a viac kolónií hlasovalo za, až ju jednohlasne prijali. Rozpráva tak, že sa človek cíti akoby čítal detektívku v jej kľúčových momentoch. „Mali prvé hlasovanie. Za hlasovali koľkí? Siedmi. Zdržali sa alebo boli proti - šiesti. To nestačilo. Debatovali ďalšie dva dni. Po týchto horúčkovitých rokovaniach znova hlasovali. Koľko ich bolo predtým za?" „Siedmi." „A proti?" „Šiesti." „Teraz boli za deviati. Stálo to nebolo dosť dobré. Po mesiaci rokovania hlasovali zas, až boli dvanásti za a jedine newyorský delegát neustále opakoval to, čo hovoril už na začiatku. ‚Môj ľud mi nedal mandát hlasovať za nezávislosť.' To však už netrvalo ani týždeň, kým ho dostal."

Súdiac podľa seba, nazdávam sa, že je celkom bežná tendencia podliehať predstave, že aby človek dokázal niečo s ďalekosiahlymi dôsledkami, musí to byť zároveň veľkolepé. Táto predstava mňa Stredoeurópana zrejme vychádza z toho, že v našich končinách sa tieto dve veci väčšinou spájali. Panovníci panovali a stavali veľkolepé budovy a sídla. Dôležité mestá boli tiež veľkolepo vystavané. Independence Hall však nie je v zozname svetového kultúrneho dedičstva kvôli veľkolepej architektúre. Je tam kvôli veľkolepej myšlienke. „Pokladáme tieto pravdy za zjavné, že všetci ľudia boli stvorení rovní, že sú obdarovaní Stvoriteľom istými nescudziteľnými Právami, že medzi nimi je Život, Sloboda a hľadanie Šťastia; že na zaistenie týchto práv sú medzi Ľuďmi ustanovené Vlády, ktoré odvodzujú svoju spravodlivú moc od súhlasu tých, ktorým vládnu." Ako vraví pán S., revolučná myšlienka, ktorá zmenila svet. A nepotrebovala pompéznu miestnosť.

A nepotreboval ju ani pán S., aby zmenil k lepšiemu nedeľný svet zopár desiatok turistov. Stačilo mu nadšenie a zelená vesta s odznakom ‚Dobrovoľník'.

Postscriptum. Na vysvetlenie, toto nechce byť óda bezhraničného obdivu U.S.A. V samotných Spojených štátoch trvalo aspoň ďalších dvesto rokov, kým sa naozaj tieto princípy začali ako tak uplatňovať a implicitná definícia človeka prestala zahŕňať farbu pleti. Sám George Washington mal bez hanby vyše tristo otrokov. Tento článok chce vyjadriť obdiv ľuďom, ktorí s horlivosťou robia dôležité veci aj vtedy, keď ich prostredie, postavenie alebo rola zrovna nenašepkávajú, že menia svet.